janan

,,A ty? Čím chceš byť, keď budeš veľký?“

,,Bohatý“

Toto je jedna z častých odpovedí dnešných detí a mládeže na otázku, čo chcú v budúcnosti robiť, čomu sa chcú venovať, aké je ich vysnené povolanie. Ja sa však takejto odpovedi ani nečudujem. Deti a  mládež vidia v televízií, počujú v rádiách, čítajú v novinách, ako ľahko sa dnes dá prísť k peniazom. Politik, moderátor, spevák, herec, športovec, modelka, zarábajú veľké peniaze bez veľkej námahy.  A keď sú dnešným deťom a mládeži predkladaní ako celebrity alebo smotánka, nečudo , že v nich vidia inšpiráciu.

Ja však hovorím že dôležitejšie ako cieľ je cesta, ktorou sa k cieľu dostaneš. Cestou k bohatstvu je práca.

Spomeňme si čo nás naučila prvá brigáda, prvé zamestnanie? Naučila nás zodpovednosti, naučila nás trpezlivosti, naučila nás vytrvalosti. Vďaka nej sme boli súčasťou kolektívu, stretli nových ľudí.

Dala nám hrdosť.  Som kominár. Som baník. Som učiteľka. Viem postaviť dom. Pozrite aké krásne šaty ušijem. Vodovodný kohútik ?- Jasné, že opravím Vravia o mne, že som najlepší kuchár v okolí !

A dnes? Je dnes ešte niekto hrdý na to čo robí ? Nie je.  V školách je možné stretnúť žiakov ktorí sa pri predstavovaní hanbia povedať, čo robia ich rodičia. Často zaklamú. Čo? Tvoja mama nerobí na úrade sekretárku ale upratovačku. Hahaha.

Práca, povolanie sa stalo touto dobou stalo spoločenským statusom. Ľudia si už podľa toho dokážu vyberať priateľov a partnerov.  Ľudia kvôli tomuto dokážu nenávidieť, opovrhovať, podceňovať.

Dobre nemáme hrdosť. Čo ešte nemáme ? Nemáme príležitosť. Najmä farmári a poľnohospodári narážajú na obmedzenia, ktoré ich nútia prestať vykonávať túto činnosť. A potom  sa sťažujeme, že Slovensko nie je potravinovo sebestačné. Peniaze , daňové úľavy na podporu západných firiem sa nájdu. Penia a daňové úľavy na podporu roľníkov a chovateľov sa nenájdu. Nemáme teda ani zdravé potraviny a ani zdravých občanov.

Dobre nemáme hrdosť, nemáme pracovné príležitosti.  Čo ešte nemáme?  Nemáme motiváciu.

Načo budeš učiteľkou, keď z toho nič nebudeš mať. Budeš sa otravovať s cudzími deckami, ktoré ťa aj tak len ponižujú. Znášať posmech rodičov, verejnosti a ešte aj málo zarobíš.

Nemáme teda hrdosť, príležitosť ani motiváciu. Kde sa to všetko stratilo ? Kto nám to zobral?

Pri výbere povolania spoločnosť tlačí na rodičov. A tí tlačia na svoje deti. Musíš sa dobre učiť a musíš ísť na vysokú. Iba s tým v živote niečo dokážeš. Chceš skončiť za pásom vo fabrike?

A tak nám vzniká pretlak vysokoškolákov a tí ostatní naozaj končia vo fabrikách, kde skrúcajú drôtiky alebo vyrábajú komponenty do áut. Je jedno čo vyštudoval. Či je maturant, či je absolvent strednej odbornej školy, alebo len žiak z učilišťa. Všetci sa stretnú za jedným pásom v jednej fabrike. A neskôr k nim pribudnú vysokoškoláci. Európska únia nemôže pripustiť aby jej krajiny boli v niečom sebestačné. Nemôžu pripustiť aby šikovní ľudia dostali väčšiu príležitosť. Ona nás potrebuje tam vo fabrikách , nahnaných ako ovce. Vyčerpaní ťažkou robotou sa totiž asi ťažko budeme zaujímať o veci verejné. Už nie sme ľudia, ktorí sa vyučili nejakému remeslu a niečo vedia lepšie. Už sme len pracovníci. Obyčajní pracovníci. Rovnakí. Bez jedinečnosti, bez toho že by sme mohli v niečom vyniknúť, v niečom sa presadiť. Nič nás v tých fabrikách neodlišuje. Sú to pre nás doslova gulagy alebo koncentráky, v ktorých sme pre majiteľov nuly. Chcú nám zakážu chodiť a záchod? Tak zakážu. A nikto sa nás nezastane.

Slovensko, ktoré bolo domovom vzdelaných a múdrych ľudí, ale aj tých šikovných a pracovitých sa dnes stalo len obyčajnou dielňou Európy. Nemôžeme vystúpiť z Európskej únie, lebo sme naviazaní na ich západný trh. Sme naviazaní na ich západný trh, lebo nám Európska únia dala kvóty na pestovanie, na chovanie zvierat, na život a my už viac nie sme sebestační v ničom. A  to je začarovaný kruh, v ktorom sme my len ľudské zdroje a nič s tým nezmôžeme.

Chceli sme byť tak moderný, slobodný, demokratický štát že sme dopadli ako sme dopadli. Sme krajinou ľudských zdrojov, ktorí sa boja povedať po kamery ako s nimi majitelia fabrík zaobchádzajú . Toto je moderné ? Toto je slobodné? Toto je demokratické? Sme krajinou robotníkov. Sme krajinou ľudí strednej triedy. A tá teraz živorí.

Viete čo je paradox?

Dnes sa práca neoslavuje.  Nemáme ani hrdosť, ani príležitosť, ani motiváciu. Práca, tá naozajstná práca pre nás stratila zmysel. Nemáme ju radi. Preklíname chvíle, kedy musíme ísť zase do roboty. Ale práca tá sama o sebe nie je zlá. Veľa nás toho  naučila. Zlý je systém, kedy nie sme za prácu spravodlivo ohodnotení. Veď koľko ľudí by s radosťou vykonávalo svoju profesiu keby mohlo ? Ja si myslím, že veľa. Lebo Slováci nikdy neboli leniví. Nikdy. Svojimi rukami sme si postavili domy, nemocnice, školy, upravili námestia a parky.  A ani dnes nie sú leniví . Sú len znechutení.

V súčasnosti nemá tento sviatok zmysel. Nemá. Je doslova výsmechom pre ľudí. Lebo 1. mája, naklušu  opäť tisícky robotníkov ráno na šiestu do fabriky a budú stať za mašinou až do večera.  Potom prídu domov a budú nadávať ako veľmi sa narobili. To ešte môžu. Nadávať doma ešte môžu. Je  to tak krásne moderné, slobodné a demokratické.

Tak čo chceme oslavovať? Ľudská práca žiaľ ako  činnosť už dávno  stratila zmysel.  Bude ho ešte niekedy mať ?

A tá druhá polovica ľudí, ktorým nevyjde na  1. mája zmena si bude môcť  v pokoji  posadiť zemiaky.. Aby si nemusela kupovať tie zo západu. Tie geneticky modifikované.  Aspoň dokiaľ to nezakážu…  J

Česť práci prajem. A to doslova. Aby aj dnes bola práca hodná cti.